Všetky slová a dobre mienené rady v tej chvíli skĺznu ako kvapky dažďa na mokrú zem. Preberajú moc emócie, telo sa chveje a hmla zahaľuje priestor pred očami. Telo akoby strácalo silu, rovnováhu a potrebuje si sadnúť alebo bežať a utekať niekam preč. Preč od tej chvíle…
Nastáva niečo, čo nemôžeme zmeniť, ale nedokážeme ani prijať ako fakt, realitu. Pár sekúnd sa domnievame, že sme zle počuli, že ide o nejaký omyl. Ťažké, veľmi ťažké…
Uvedomujem si, že zmierenie sa s odchodom milovanej osoby závisí aj od nášho postoja k otázke života a smrti. Tá sa tvorí a upevňuje počas života. U niekoho už odmalička, u niekoho neskôr.
Rozdielne prijíma smrť blízkeho človek hlásiaci sa k náboženskému presvedčeniu a inak človek, ktorý sa nezaoberá otázkou, či je možné existovať aj po smrti ľudského tela.
Vo svojom živote som sa stretla s rôznymi pohľadmi na odchod človeka do večnosti – smrť.
Rehoľné sestry, ktoré som spoznala pri svojej práci v hospici, pôsobili vždy veľmi pokojne a vyrovnane pri zomierajúcom človeku. Ich modlitby boli dôkazom ich silnej oddanosti a viery v posmrtný život. Myslím si, že duchovný rozmer života, v ktorom sme boli vychovaní, alebo sme sami nastúpili na cestu hľadania a poznávania vesmírnych zákonov, pomáha vo chvíli lúčenia sa s blízkou a milovanou osobou.
Avšak náboženské či duchovné presvedčenie ľudí je stále tak veľmi rozdielne. Stačí sa len porozhliadnuť.
„Biblia nás učí, ako sa ide do neba, nie o tom, ako je nebo postavené.“
(Sv. Augustín)
„Čím štedrejší si k Bohu, tým väčšmi objavuješ jeho veľkodušnosť k tebe.“
„Keď sa budete snažiť porozumieť celému vesmíru, nepochopíte nič. Keď sa pokúsite porozumieť sebe, pochopíte celý vesmír.“ (Budha)
Pohľad na odchod z tohto sveta, ktorý sa volá smrť, je veľmi individuálny.
Aj duchovná cesta, ktorú sa rozhodne človek nasledovať (ak sa vôbec môže rozhodnúť).
To, že sme na tejto zemi len dočasne, je známe, a napriek tomu je zmierenie sa s vlastnou smrťou, alebo smrťou blízkej osoby, pre dušu tak búrlivo emocionálne.
