Aké sú možné komplikácie pri začiatku mobilizácie pacienta
V predošlej časti nášho poradenstva sme sa venovali socializácii pacienta po náročnom hospitalizačnom období. Dnes sa povenujeme téme, aké sú možné komplikácie pri začiatku mobilizácie pacienta
Načrtli sme možnosti postupnej mobilizácie, ukladanie pacienta do sedu a na vozík. Pred ďalším pokračovaním na tému, ako bezpečne uložiť pacienta do postele a možnosti polohovacích techník s dôrazom na detaily, som sa rozhodla tento priestor venovať ešte téme možných komplikácii pri začiatku mobilizácie.
Veľmi často sa u pacientov a hlavne dlhodobo hospitalizovaných či prepustených z kliník stáva, že je síce vyriešená medicínska stránka veci a akútny problém, avšak pacient ostáva nepohyblivý a vyskytnú sa počiatočné závažné problémy s postupnou mobilizáciou.
Dlhodobo ležiaci či inak paralyzovaný pacient po fyzickej stránke už po dvoch týždňoch bez aktívneho posádzania s minimálnym pohybom (a niekedy aj skôr), začína slabnúť vo svalovom i opornom systéme. Veľmi často sa potom stáva, že pri pokusoch o mobilizáciu v domácom prostredí situácia skončí pre rodinných príslušníkov miernym šokom, pretože pacient pri nárazovom posadení stráca rovnováhu – syndróm padania dozadu.
Pri pokuse o postavenie pacientovi končatiny nôh vypovedajú službu a badať podlamovanie, čo sa potom následne vyhodnocuje samozrejme ako finálny stav a zhoršenie stavu natoľko, že je pacient opätovne uložený na lôžko so záverom, že nie je schopný pohybu.
Je to ale omyl, táto situácia je u dlhodobo ležiacich normálna. Je to prirodzený stav po dlhodobej imobilite s minimálnou vertikalizáciou. Dôvody, prečo sa vôbec táto situácia môže udiať si rozoberieme inokedy, kde opíšeme časté nedostatky v systémovej starostlivosti mimo medicínskeho hľadiska.
Pri prvotnej snahe o posadzovanie či postupné stavanie pacienta na nohy je potrebné dbať na nasledovné pravidlá.
Pacienta z lôžka postupne posadíme systémom – jedna ruka na chrbtovej časti, druhá ruka pod kolenom a ťahom ho vyklopíme do sedu. V tejto pozícii ho pridržiavame, pretože, ako som spomenula, bude problém s udržaním chrbta. Pacient sa bude preklápať veľmi pravdepodobne dozadu. Tiež je dôležité, aby sme udržiavali komunikáciu. Sledujeme veľmi pozorne výraz tváre.
Tu je dôležité opätovne pripomenúť fakt, že dlhodobo ležiaci je automaticky tlakovo dekompenzovaný. Pre ilustráciu môžeme zľahka prirovnať situáciu k náhlemu postaveniu z postele u zdravého človeka – automaticky dôjde k točeniu hlavy.
Imobilný pacient túto situáciu prežíva vo väčšej intenzite. Dokonca je možné, že sa pri komunikácii opätovne bude dožadovať uloženia na lôžko. V tejto situácii ho počúvame, je potrebné mu vyhovieť. V extrémnejších prípadoch pacient môže zmeniť výraz a farbu tváre alebo padnúť do mdlôb. Akonáhle sa ocitnete v tejto situácii, ihneď uložte pacienta na lôžko s mierne zdvihnutou hlavou. Stav sa do pár sekúnd stabilizuje. Tieto postupné mobilizačné praktiky s krátkym posadzovaním je potrebné opakovať viackrát do dňa na pár minut – minimálne 2 týždne. Prípadne podľa zváženia stavu s prihliadaním na pacientove pocity.
Keď sa zvládne posadzovacia fáza, môžeme pacienta postupne postaviť na nohy.
Urobíme to nasledovným spôsobom: pacient dá ruky okolo vášho krku, jednou rukou mu podoberiete zadok, druhou pridržiavate chrbát a postavíte do stoja. Pri tomto manévri postupujte tak isto, ako pri posadzovaní. Hlavne začínajte pozvoľna na pár sekúnd so stálym držaním a sledovaní pocitov.
Keď pacient naberie za pár dní pri tomto zdanlivo jednoduchom tréningu miernu istotu, samozrejme stále s vašou oporou, môžete prejsť k prvým krokom. Niekedy postačí pár krátkych krokov na kraj izby a späť. Týmto spôsobom pacienta tlakovo kompenzujtete – čiže budú minimálne tlakové výkyvy. Usedí, poprípade sa môže najesť, sám vykonať drobné obslužné činnosti či za vašej asistencie vykonať kompletnú hygienu. Pri hygiene ide o nemenej zanedbávanú časť inštitucionálnej starostlivosti. Je to na škodu veci, pretože je dôležité predchádzať komplikáciám s pokožkou, preležaninami, tlakovými ranami atď.
Samozrejme, že je potrebné, aby sme k prípadom pristupovali individuálne a aj na základe ordinovanej liečby.
Pri mobilizácii ide totiž aj o to, že ak máme pacienta na mobilizáciu v terminálnych štádiách s medikáciou opiátov, tak iste je potrebné individuálne zvažovanie reálnych možností – t.j. na čo pacient stačí.
Týmto postupným mobilizovaním a sledovaním reakcií je možné postupom času pacienta priviesť buď k úplnej samostatnosti alebo minimálne k starostlivosti nie náročného charakteru, bez pridružených komplikácii chronických rán, preležanín, absolútnej odkázanosti a úplnej imobility, čo je personálne i finančne z dlhodobého hľadiska mimoriadne vyčerpávajúce.
Pevne verím, že naša poradňa plní účel minimálne orientačného vysvetlenia základných postupov. V prípade akýchkoľvek technických otázok i otázok konzultačných sa môžete na nás kedykoľvek obrátiť a kontaktovať nás. Radi vám vysvetlíme a poradíme postupy so zreteľom na individuálny prístup i existujúce možnosti.
Stanislava Mattová